Deťom sa oplatí kódovať kvalitné knihy, hudbu či filmy už od útleho veku | Rozhovor s členmi kapely Toddler Punk
V marcovom rozhovore sme sa rozhodli dať priestor hudbe a s Mimom sme si spomenuli, ako sme sa v lete ocitli na koncerte kapely Toddler Punk. Porozprávali sme sa s Oliverom Rehákom, jej kapelníkom, hudobným redaktorom a Monikou Kompaníkovou, knižnou editorkou, autorkou mnohých aj detských kníh (Piata loď, Hlbokomorské rozprávky) a textov pre Toddler Punk. Výdatný rozhovor si môžete prečítať práve tu, tak vezmite si šálku kávy a pohodlne čítajte!
V rozhovore sa dočítate: • kto tvorí Toddler Punk • ako vzniká tvorba piesní pre deti • ako vyzerá kvalitný text detskej piesne • tipy čo počúvať, čo čítať a čo vyskúšať
Ako vznikol Toddler Punk a vaša spolupráca? Monika: Mne sa veľmi páčila kapela Diegoa cez Olivera som sa zoznámila s jej spevákom Ľubošom Kuklišom. Oni dvaja vtedy mali malé deti, škôlkarov, a riešili, akú hudbu im púšťať, aj aké knihy čítať. Nenašli nič, čo by im úplne vyhovovalo. Začali doma vymýšľať s deťmi vlastné pesničky. Ľuboš bol zvyknutý robiť texty len v angličtine a Oliver vedel, že okrem kníh pre deti som napísala aj texty pre skupinu Korben Dallas, tak ma oslovil a tým sa začala naša spolupráca. Oliver:Toddler Punk vznikol v auguste 2018. S Ľubošom sme kamaráti, naše rodiny sa stretávajú, s deťmi trávime veľa spoločného času. Ľuboš sa hrával doma takú hru so synom Matúškom, ktorý povedal niekoľko slov a potom z toho spoločne vyrábali pesničku. Keď vtedy v lete prišiel Ľuboš na návštevu, zrazu vytiahol gitaru a začal hrať práve takéto krátke útržky melódií s pár slovíčkami, ale hneď som sa toho chytil, lebo zneli zaujímavo a cítil som, že je škoda nerozvinúť ich ďalej. Zatiahol som do toho Moniku a zrazu spontánne veľmi rýchlo vzniklo niekoľko piesní. Tak sme sa rozhodli, že urobíme kapelu a vydáme CD. Lenže štúdio už stojí nejaké peniaze, preto sme vyskúšali kampaň na Startlab. To bola vlastne pre nás zároveň skúška, že či bude záujem o projekt, ktorý nie je len pre deti, ale aj pre dospelých. Skrátka nie detská, ale rodinná kapela – detské témy piesní, dospelácka hudba. Vyzbierali sme celú sumu, aj niečo navrch, a tak sme do toho namočili aj hostí, spevákov Miša Kaščáka, Dorotu Nvotovú, Juraja Benetina či Tomáša Slobodu. V duchu teórie, že pesnička si vypýta speváka alebo speváčku. Vôbec nešlo o peniaze, urobili to preto, že sa poznáme a že sa im tie pesničky páčili. A potom sa to zrazu rozbehlo, hrali sme na Pohode, aj na festivaloch Atmosféra či Konvergencie alebo Spomienke na Deža Ursinyho. Monika: Vtedy sme si povedali, že tie pesničky sú vlastne samostatné mikropríbehy a vytvorili sme k nim hrubý booklet. Vznikla kniha, kde sú texty piesní, ktorých príbehy sú rozvinuté do jedenástich samostatných rozprávok. Ilustrovala ju mladá výtvarníčka Bianka Török, ktorú sme predtým nepoznali. Oslovili sme ju na základe jej kresieb, ktoré sa nám páčili a zdali vhodné k našim pesničkám.
Prečo Toddler Punk? Má názov nejaký špecifický význam? Oliver: Vzniklo to tak, že kým pri pesničkách sme mali vopred jasnú predstavu, tak to, že nemáme názov, sme si uvedomili, až keď sme album posielali do výroby a niečo sme tam museli ako názov napísať. Ale dodnes sa nám zdá, že to sedí. Deti sú punkáči, nedajú sa riadiť a môžete im niečo aj 15-krát hovoriť, a kým to nevyskúšajú sami, tak to budú robiť. Každé malé dieťa baví kresliť, spievať, tancovať. Ja som zástancom teórie, že nech si spieva každý, kto chce, ale prostredie urobí veľa. Deťom sa dá púšťať hocičo, nie sú náročné, ale ich hlavy fungujú ako špongia a nasajú všetko, čím sú obklopené. Oplatí sa kódovať im kvalitné knihy, hudbu či filmy už od útleho veku.
Ako v Toddler Punku vznikajú piesne? Oliver: Najlepšia tvorba je hravá a spontánna. Napríklad vlani na Atmosfére vznikla nová pesnička tak, že sme kempovali, sedeli a rozprávali sa s kamarátmi a zrazu si deti začali improvizovať pesničku o opici. Znelo to zaujímavo, tak som nenápadne zapol na mobile nahrávanie. Zárodok piesne je vždy detský, najskôr je také “embryonálne demo” a potom je našou úlohou pracovať s ním ďalej, rozvinúť ho. My nie sme deti, robíme hudbu, aká sa nám páči, ale samozrejme musí to baviť aj decká, inak to nefunguje. V textoch sú vždy témy, ktoré priniesli deti. Druhý album je napríklad “zvierací”, lebo sa nám skrátka nakopili pesničky o zvieratách, o dinosauroch či drakoch. Album vznikol v čase, keď sa zavrel bratislavský Dino Park a deti nemali kam chodiť, tak sa tým zaoberali a tak vznikli pesničky „Pachycefalosaurus“ a „Ankylosaurus.“ Keď sme sa rozhodovali, či urobiť druhý album, zistili sme, že už nás pozná viac ľudí, aj naStartlabe bolo viac predobjednávok CD. Bolo to také potvrdenie, že to má zmysel robiť naďalej, že je stále dosť tých, ktorí hľadajú tento typ tvorby. Monika: Ku každej pesničke je vždy aj konkrétna spomienka na situáciu, z ktorej vznikla. Ja mám na tom rada to, že z takej na prvý pohľad “hlúposti”, že deti niekde skáču, robia niečo, čo si ani neuvedomujú, sa zrodí také niečo, čo si o pár mesiacov rodičia s deťmi spievajú na koncertoch. Mám pocit, že my traja sme sa pekne stretli v tom, že to vieme ako keby nájsť, vytiahnuť, chytiť to z nejakého uhla a dotiahnuť do inej polohy, do pesničky, rozprávky, koncertu. A pritom sú to často veľmi náhodné veci. To ma na tom baví.
Aké má mať podľa vás atribúty dobrý text detskej piesne? Oliver: Nám sa stalo pri pesničke “Bubák”, že sme to neodhadli a keď sme prvú verziu pustili našim deťom, tak sa báli a rozplakali. Spievalo sa tam hlbokým hlasom „Keď ťa v noci máta, že ťa niekto spapá…“ Monika: Text pesničky je o tom, ako deti upokojiť, keď sa boja, keď ich niečo v noci desí, že je niečo pod posteľou. Nemusia sa báť, lebo sú to ich zabudnuté hračky a treba sa o ne len postarať. Ale kamarátka mi hovorila, že jej dcéra to nemôže počúvať, lebo jej je strašne ľúto tej bábiky v skrini. A s tým sa nám spája aj takáto spätná väzba od detí, že nie všetko, čo sa nám zdá jasné a funkčné, môžu deti trošku inak vnímať a tam treba byť veľmi opatrný. Oliver: Dobré texty nie sú na prvú, nejde len o fonetické a gramatické riekanky, aké sa zväčša s deckami robia, vždy by tam malo byť niečo, nad čím môžu premýšľať decká aj dospelí. Monika: Je to dosť o našich vlastných rodičovských skúsenostiach. Napríklad pesnička „Diktát“, vznikla po tom, ako môj syn mal skutočne diktáty s takými známkami, že tie texty sú naše reálne dialógy, ktoré medzi nami vtedy prebiehali. Zároveň som však sama musela prejsť takou sebareflexiou a trošku to otočiť. V skutočnosti nie som taká cool matka, že hodím nad zlým diktátom rukou, ale v pesničke ňou môžem byť. Všetko úzko súvisí s našimi životmi, deťmi, situáciami, vtedy je to úprimné. Nesnažíme sa napasovať do niečoho, čo nežijeme, čo nám nie je vlastné. Oliver: Veľa ľudí nám hovorí, že situácie z textov presne poznajú, že ich tiež zažili. Každý, kto šiel s deťmi autom dlhšie ako hodinu, zrejme počul otázku „Kedy tam už budeme?“ zo zadného sedadla a presne tak sa volá aj naša pesnička. Monika: Na koncertoch si to aj rodičia častokrát spievajú, aj keď tam nie sú ich deti a zostanú len rodičia.
Videoklip k pesničke Kedy tam už budeme? je kolážou videí ciest s deťmi fanúšikov kapely. Ak by ste chceli prispieť svojim videom, stále tak môžete urobiť a videá zaslať skupine napríklad cez sociálne siete.
Ako na vašu tvorbu reagujú vaše deti? Monika: Mám už veľké deti (13 r. a 15 r.), ktoré to nijako nereflektovali. Pre syna som napísala pieseň “Stále s Tebou”, nech vie, že som tu za každých okolností. Nechcel si ju ani vypočuť, hoci ju naspievala Jana Kirschner. Pieseň „Kedy tam už budeme?“ však mali strašne radi, dokonca tam aj spievali. Oliver: U nás je to jednoduchšie kvôli tomu, že naše deti tie pesničky aj vymýšľali a sú súčasťou koncertov, ktoré si užívajú. Ešte sú vo veku, kedy ich do toho netreba nútiť a nepociťujú takú trému ako staršie deti. Monike sa k písaniu tiež tým pádom zišli podnety od nás s Ľubošom. Mysleli sme si pôvodne, že to bude koncept na jednu platňu, brali sme to tak organicky, kým to deti baví, dovtedy to vlastne môže byť ďalšia naša voľnočasová rodinná aktivita. Snažíme sa to neprepáliť. Nehrávame veľa, snažíme sa vyberať si akcie, na ktoré aj sami chodíme radi.
Čo ste vy počúvali ako deti? Oliver: Neberte nám princeznú. Je to rodinný televízny muzikál z roku 1981, v ktorom som videl úplne iné roviny a významy, keď som bol dieťa. Dežo Ursiny tam zložil nadčasovú hudbu, väčšina piesní sú totálne skvosty. A ešte muzikál Šľahačková princezná, čo vzniklo o dekádu skôr. Je to Paľo Hammel so skupinou Prúdy, bigbítová hudba a Jozef Kroner, ktorý pomedzi to číta neodolateľnou ľubozvučnou slovenčinou poetickú rozprávku.
Máte ešte nejaké plány dobudúcna? Ďalší album alebo to bude veľmi spontánne? Oliver: Teraz prichádzame do momentu, že riešime, či sa Toddler Punk vytratí automaticky sám s tým, ako začnú dospievať naše deti, či to bola len nejaká úsečka v našich životoch. Zrejme áno, pretože predstava, že budem v šesťdesiatke stáť na pódiu a spievať piesne s textom “Mňam, mňam, mňam,” je už dosť bizarná. Kým to naše detí baví a baví to aj dosť iných ľudí, tak to má zmysel robiť. Deti sú živorodý prvok aj na koncertoch, ony sa mýlia a my sa smejeme, lebo vždy sa mýlia na iných miestach, ale taký je proste život, nie je to sterilné. Momentálne máme 2 demá, možno ich vydáme ako singel, možno ich už viac nebude, možno ich bude zase 12 a potom to znova nahráme. Projekt má aktuálne 4 roky, od prvého CD vyšla kniha, druhé CD, platňa, CD v reedícii s dvomi novými pesničkami. Aj teraz máme dve nové pesničky, ale či z toho bude celý album, to nikto z nás momentálne nevie. Sami sa necháme prekvapiť. Monika: A hlavne je to aj o tom strávenom čase s deťmi, aj to nahrávanie, aj tie koncerty, sú to krásne zážitky. To je niečo, čo je ako keby súčasťou toho rodinného života.
